Pod horou ovos drobný, kosí ho šuhaj hodný... Aj takéto piesne sa niesli šenkvickým poľom, keď nastal čas žatvy. Mladá chasa, no tiež starší, sa tešili kedy už budú dožinky. Že prečo? Gazdovci boli radi, že žatvu šťastlivo dokončili a všetko obilie pod strechu uložili. Mladí, tí sa zas najviac tešili na veselicu, ktorá sa konala po žatve u gazdovcov doma. Keďže celú žatvu sa robilo na poliach, po žatve sa mohli všetci do sýta zabaviť. Neodbytnou súčasťou dožiniek bol veľký dožinkový veniec, ktorý uplietla mladá chasa zo suchého obilia kláskov a ozdobila ho stužkami. Potom tento veniec darovala gazdovi a gazdinej, ktorým pomáhala a od ktorých dostala za robotu oldomáš.
Gazdiná nosila na stoly víno, koláče a iné dobroty, gazda zas nalieval víno a ponúkal mladých. Pri tomto výdatnom oldomáši však nechýbal ani spev a tance šenkvických dievčat a chlapcov. Keď chlapci dievčence povykrúcali, čo bolo, pojedli a popili, tak sa všetci spokojne pobrali domov. No a pre tých, ktorým to nestačilo, bola v dedine aj dedinská dožinková zábava, na ktorej sa volil aj kráľ zábavy.