Medzinárodný festival Gaziantep Turecko 2012
Na známosť sa dáva, že leta roku pána 2012 bol folklórny súbor Mladosť v Turecku. Bolo mi na starosť dané, aby som sem o tom niečo napísal.
Vyrážali sme zo Šenkvíc autobusom do Viedne a odtiaľ lietadlom rovno do Istanbulu. Podaktorí z nás leteli prvý krát, tak boli z pristávania celí na nervy, ale nakoniec to nebolo nič strašné. V Istanbule sme sa chvíľku zdržali na letisku a potom sme leteli už priamo do Gaziantepu. Gaziantep je známy ako mesto pistácií. Boli sme pozvaní na vystúpenie v rámci festivalu pistácií, čo je podobné nášmu vinobraniu alebo hodom. Gaziantep je obrovské mesto, vo väčšom som tuším ani nebol. Po pristaní nás autobus odviezol do hotela, kde sme sa zoznámili s našimi sprievodcami, mladými študentmi Sečkimom a Hatčike.
Môj prvý dojem z mesta - v Gaziantepe na každom kroku niekto niečo predáva, mnohokrát ani netušíte čo to je a dorozumievať sa musíte rukami-nohami. Festival trval sedem dní. V hoteli na večere nám varili národné jedlá krajiny, ktorej súbor aktuálne v daný deň vystupoval na hlavnom pódiu. Celkom veľkým prekvapením bolo, keď nám v deň nášho vystúpenia na večeru navarili plnenú papriku. Dodnes netuším odkiaľ zobrali, že na Slovensku je národným jedlom plnená paprika. Nevarili zle, lenže z toľkej dobrej miestnej stravy sme začali navštevovať jednu malú miestnosť častejšie ako je zvyčajné. Tí čo pred jedlom poctivo sterilizovali svoj zažívací trakt, boli na tom o čosi lepšie. Každý deň sme mali naplánované nejaké vystúpenie. Najviac ma zarazilo, keď sme vystupovali v jednej reštaurácii v meste, kam nás doviezol autobus. Po vystúpení nám muzika opäť zanôtila a začali sme sa všetci voľne baviť a tancovať. Za jednou našou tanečníčkou prišla servírka s prosbou, že či by mohla vyzvať jedného pána do tanca. To bolo prekvapujúce, lebo podľa našich zvykov keď chcel dotyčný pán tancovať, mal ju sám vyzvať do tanca. Ale iný kraj, iný mrav ako sa hovorí. Naša tanečníčka pána do tanca vyzvala a všetko bolo v poriadku. Vystupovali sme aj v dievčenskej škole. Nemenovaný modrooký člen nášho súboru sa hneď po vystúpení stal miestnou celebritou. Na škole bolo zvláštne to, že z vonku vyzerala ako väznica. Vysoké múry, ostnatý drôt a zamrežované okná. Spýtali sme sa našich sprievodcov prečo je to tak a oni nám odpovedali, že kvôli terorizmu. Pred našim hlavným vystúpením som mal trochu obavy ale všetko to hneď pominulo, keď som vyšiel na pódium. Nebolo to moje prvé vystúpenie v cudzine, ale aj tak ten stiesňujúci pocit zodpovednosti pred ostatnými členmi súboru a divákmi, ktorí očakávajú perfektný zážitok tam bol.
Sedem dní ubehlo ako voda a my sme už boli na ceste naspäť domov. Najviac sme sa tešili na pevnú pôdu pod nohami, našu stravu a hlavne na to, že už prestaneme navštevovať tak často tú malú miestnosť. Veď zásoby sterilizačného roztoku sa už dávno minuli.
Za FS Mladosť Pavel Škvára
